Desmond Tutu: Vízia nádeje
Počas najtemnejších dní apartheidu som P. W. Bothovi, prezidentovi Juhoafrickej republiky, hovorieval, že už sme vyhrali, a pozýval som ho spolu s ostatnými bielymi Juhoafričanmi,
aby sa pridali k víťaznej strane. Všetky „objektívne“ fakty boli proti nám — schválené zákony, väzenia, slzotvorný plyn, masakre, vraždy politických aktivistov; avšak moje presvedčenie nespočívalo vo vtedajších okolnostiach, ale v zákonoch Božieho vesmíru. Toto je morálny
vesmír a to znamená, že aj napriek všetkým dôkazom, ktoré zdanlivo tvrdia opak, zlo, nespravodlivosť, utláčanie a lži nemôžu mať posledné slovo. Boh je Bohom, ktorý bdienad správnym i nesprávnym. Boh bdie nad spravodlivosťou aj nespravodlivosťou. Je na rade. Toto držalo morálku nášho ľudu — poznanie, že na konci preváži dobro. Práve tieto vyššie zákony ma presvedčili, že náš pokojný zápas zvrhne nemorálne zákony apartheidu. (…)
Bolo to krátko pred aprílom 1994 a my sme stáli na pokraji katastrofy, doslova na pokraji občianskej vojny, a báli sme sa, že nás postihne krvavý masaker. Videli sme neuveriteľné prepustenie Nelsona Mandelu a ostatných vodcov v roku 1990, ako aj zázračný posun smerom k verejným voľbám. Ale v období medzi rokmi 1990 a 1994 sme boli ako na hojdačke, v jednom okamihu nadchnutí, v druhom plní beznádeje. V tomto prechodnom období zomreli počas masakrov tisícky ľudí. Napríklad v masakri v Boipatongu, neďaleko Johannesburgu, bolo počas jednej noci zabitých štyridsaťpäť ľudí. Ako dôsledok súperenia medzi Stranou slobody Inkatha a Africkým národným kongresom bola provincia KwaZulu–Natal neustále boľavým miestom. Niektorí z nás hovorili, že za vlnou nevyberaných zabíjaní vo vlakoch, na parkoviskách taxíkov a autobusových staniciach stála zlovestná „tretia sila“, ktorá zahŕňala aj časť vládnych bezpečnostných síl. Najvyšší činitelia našu situáciu zvyčajne agatelizovali. Priamo pred voľbami došlo k vzbure v jednej z takzvaných domovín. Spravovali ju predstavitelia čiernej pleti, odhodlaní pracovať v súlade s politikou apartheidu. Zasiahla do nej neonacistická afrikánska skupina, ktorá chcela sabotovať prechod. Inkatha, najdôležitejšia strana v KwaZulu, bojkotovala voľby. Pokúsili sa destabilizovať a zastrašiť čiernu komunitu a odplašiť ju od volieb. Voľby, ktoré nás čakali, vyzerali ako blížiaca sa pohroma. Všetci sme zaťali zuby a očakávali to najhoršie. Niekoľko týždňov pred voľbami však vzbura zlyhala a neonacistická
skupina bola postupne zlikvidovaná. V príslovečnom o päť minút dvanásť sme pocítili úľavu, pretože Inkatha bola rozhodnutá zúčastniť sa na voľbách.
Vo väčšine častí sveta sú voľby len politickou udalosťou. Ukázalo sa, že naše voľby predstavujú duchovnú, dokonca náboženskú skúsenosť. Len tak ľahko nezabudneme na tie dlhé rady, plaziace sa pomaly k hlasovacím urnám. Ľudia čakali veľmi dlho. John Allen, môj sekretár pre médiá, povedal, že v Južnej Afrike sa vtedy objavil nový symbol spoločenského postavenia. Ktosi povedal: „Stál som dve hodiny, kým som mohol voliť!“ A iný zas hovoril: „Ó, to je nič. Ja som čakal štyri hodiny!“ Na mnohých miestach bol zmätok, chýbali hlasovacie lístky, atrament alebo hocičo iné. Akoby mala naozaj nastať katastrofa. Ale nenastala. Keď som odovzdal svoj hlas — čakal som celých šesťdesiatdva rokov, aby som to mohol urobiť po prvý raz —, obišiel som niekoľko volebných miestností. Ľudia húfne vychádzali a vyzerali takí zraniteľní. Stačili by len dvaja či traja muži s AK–47, aby vyvolali ten najstrašnejší zmätok. No nestalo sa tak. To, čo sa odohralo, sa dá opísať len ako zázrak. V týchto dlhých
radoch stáli ľudia všetkých rás v Južnej Afrike, ktorí si tak dlho uvedomovali rozdelenie a apartheid — čierni a bieli, farební a Indiáni, farmári, nádenníci, vzdelaní, neškolení, chudobní, bohatí — stáli v týchto radoch a otvorili sa im oči. Juhoafričania objavili čosi ohromujúce: Pozrite, my všetci sme spoluobčania Juhoafričania! Sme krajania! Ľudia sa delili o noviny a obedy, rozprávali si príbehy. Objavili (aký nesmierny objav!), že všetci spolu sú ľudia a že vlastne asi všetci chcú takmer to isté: pekný dom s bezstarostným a bezpečným okolím, stálu prácu, dobré školy pre svoje deti — áno, farba pleti a ľudská rasa boli v skutočnosti celkom nepodstatné.
Ľudia vošli za hlasovaciu plentu, a keď vyšli, boli to úplne iné osoby. Černoch vošiel celý skľúčený, pretože jeho ľudská dôstojnosť bola pošliapaná a nezaobchádzalo sa s ním ako s človekom — a volil. Potom povedal: „Pozrite, som voľný, vrátili mi dôstojnosť, uznali moju ľudskosť! Som voľný!“ Zjavil sa ako nový človek. Premenený a pretvorený. Beloch vošiel za hlasovaciu plentu ako človek zaťažený bremenom viny, pretože sa nespravodlivo tešil mnohým privilégiám — a volil. Vyšiel ako niekto nový. „Pozrite, som voľný! Bremeno bolo sňaté. Som voľný!“ Vyšiel ako nový, iný, premenený a pretvorený človek. Mnoho belochov sa priznalo, že aj oni boli voliť po prvý raz — prvý raz ako skutočne slobodní ľudia. Teraz si uvedomili, čo sme sa im tak dlho snažili povedať: sloboda je nerozdeliteľná, nikdy nebudú slobodní, ak nebudeme slobodní aj my.
Áno, ukázalo sa, že naše prvé voľby boli hlbokou duchovnou udalosťou, vrcholnou náboženskou skúsenosťou, skúsenosťou premenenia. Vybojovali sme veľkolepé víťazstvo nad nespravodlivosťou, útlakom a zlom. Boli sme tam — ľudia, ktorí ako predmet verejnej politiky boli zámerne jeden od druhého odtrhnutí — a vyhlasovali sme, že ľudské spoločenstvo, priateľstvo, smiech, radosť, láskavosť boli pre nás ako pre jeden národ nemožné. Sme tu, pochádzame z rôznych kmeňov a hovoríme rôznymi jazykmi. Sme z odlišných kultúr a vyznávame absolútne neuveriteľné náboženstvá, ale stávame sa jedným národom. Uveril by niekto niekedy, že je to možné? Len v roku 1989 sa polícia vyhrážala, že použije ostré náboje, aby rozohnala ľudí, ktorí protestovali proti pobrežnému apartheidu. V roku 1989 boli pripravení zabíjať, aby udržali apartheid a pláže len pre belochov. A o pár rokov neskôr bol z nás národ, ktorý si zvolil za prezidenta Nelsona Mandelu. Tento muž, ktorý sa dvadsaťsedem rokov trápil v žalári a ktorého hanobili ako teroristu, sa nakoniec stal jedným z morálnych vodcov sveta. Spomínam si, ako sme po voľbách sedeli pri obede, ktorý bol usporiadaný pre vdovy po politických vodcoch.
Bol som svedkom, ako sa vdova po aktivistovi Hnutia za uvedomenie černochov Stevovi Bikovi rozprávala s vdovou po B. J. Vorsterovi, ktorý bol premiérom v čase, keď polícia zabila Steva. Absolútne neuveriteľné! Absolútne nepravdepodobné, aby z toho vzišiel triumf, a predsa sa to stalo. Bolo to premenenie. Keby ste pred niekoľkými rokmi povedali, že Južná Afrika bude svetlom nádeje, ľudia by vás poslali k psychiatrovi. A predsa sa tak stalo. (…)
Bol som zronený, keď som počúval bývalého člena bezpečnostných síl opisovať, ako spolu s ostatnými zastrelili kolegu a jeho telo spálili na hranici. A zatiaľ čo sa telo spaľovalo, oni sa neďaleko zabávali pri táboráku. Potom pravdepodobne prišiel domov a pobozkal manželku aj deti.
Ako predseda Celoafrickej konferencie cirkví som navštívil Rwandu. Bolo to rok po genocíde, ktorá si vyžiadala životy viac ako pol milióna ľudí. Videl som lebky, do ktorých boli ešte stále zabodnuté mačety a dýky. Nedokázal som sa modliť. Iba som plakal. (…)
Videl som i neuveriteľné odpustenie a súcit kňaza, ktorého zbili a potom strávil viac ako sto dní vo väzení v samotke. Povedal mi, že nesmieme zatrpknúť. Alebo americký pár, ktorý v Južnej Afrike položil základy pre pomoc deťom z černošského predmestia, kde bola brutálne zavraždená ich dcéra. (…) Nespravodlivý systém riadenia musel napokon padnúť, pretože sa snažili poprieť niečo, čo nemohlo byť popreté, bez ohľadu na to, aká dlhá a aká utláčateľská bola ich vláda. Neustála túžba po slobode pretrváva ako rozvratný prvok, hroziaci zvrhnutím tvrdého utláčania. Cesta diktátora nikam nevedie, i keď na nej môže vytrvať nehorázne dlhý čas a zmeniť svoju krajinu na obrovské väzenie plné udavačov. Z pohľadu obetí to môže trvať príliš dlho, ale koniec je istý. Sloboda sa vymaní. Ľudia sú pre ňu stvorení, tak
ako sa rastliny nakláňajú za svetlom a za vodou.
(Desmond Tutu: Vízia nádeje. Prel. E. Hodorovská. Serafín, Bratislava 2006, s. 9-20)
